Filipsurf

 

Kniha navstev

Guestbook

Welcome to Filipsurf
Interview * Internet a WWW

 

Stoličky, okná, hudba @ hry JARA FILIPA

Kankan, 12/1996
Autor: Marian Jaslovsky

Nebol to klasický rozhovor novinára a umelca: S Jarom Filipom sa poznáme roky z muziky, hrali sme spolu, spájajú nás rovnaké veci: bigbít, počítače, Internet... tento rozhovor by bol možno rovnaký, aj keby na stole v čajovni Maziarik nerobil spoločnosť vonavému čaju diktafón. Ale nahrávali sme ho a tu je:

Bol si workoholikom ešte v čase, ked sa to nenosilo; vtedy sa skôr chodilo na pivo a nadávalo na komunistov. Vždy som ťa zažil, ako odniekiaľ ideš a niekam sa ponáhlaš: aj neskoro v noci, po ťažkej skúške si sa niekam ponáhľal. Toto sa po revolúcii nezmenilo, naopak. Čo ta vlastne ženie do takejto hektickej aktivity? A ako to môžeš vydržať? A do tretice: Nemáš pocit, že sa rozmieňaš na drobné, že keby si robil niečo koncentrovane, mohol by si si svoju beztak vysokú latku ešte zvýšiť?

Ja som zásobáreň energie. Pre mňa je takýto pohyb úplne prirodzený. Nerobím veci, ktoré spolu nesúvisia, a sedím iba na dvoch stoličkách, nie na dvanástich: som hudobník a divadelník. A v divadle ťažko deliť profesie: keď režíruješ, ťažko odoláš tomu, aby si urobil aj scénickú hudbu. Ďalšou mojou vlastnosťou je akási prelietavosť: Jeden deň mám chuť vyjadriť sa hudbou, o dva týždne zasa skečom, monológom alebo režírovaním. Taký som naozaj, a preto nepotrebujem dovolenku: pri jednej aktivite si vždy oddýchnem od tej predchádzajúcej.

Svoje alter ego si si našiel v Richardovi Müllerovi; on je v tomto vzťahu v netradičnej úlohe textára. Takto ste urobili jeho album 33, tvoju sólovú novinku Cez okno, pripravuje sa Müllerov album LSD. Máte podobnú orientáciu - na hudbu a na divadlo (Müllerovo moderátorovanie a komorné programy sú plné divadla), ale každý ste aj úplne iný: Richard popri všetkom zľahčovaní pracuje koncentrovane a cieľavedomo; jednoducho sa rozhodol, že bude hviezda, a je ňou, nepadlo mu to z neba. Čo vás spája?

Je pravda, že Richardove aktivity nie sú také mnohoprúdové. Spája nás spoločný feeling pre niektoré veci, náš súkromný humor, ktorý neprezentujeme na verejnosti, a úcta k robote toho druhého. A je to aj praktická spolupráca: on si nepotrebuje komponovať pesničky a ja písať texty. Táto spolupráca sa iba rodí, urobili sme spolu tri platne. Richard sa ako textár neuveriteľne vyvíja. Nepotrpí si na lacné rýmovanie a skúša ísť do vecí hlbšie. Takže všetko máme iba pred sebou.

Si neustále medzi ľuďmi, aj doma si - prostredníctvom Internetu - stále "vonku". Nechýbajú ti intímne stretnutia samého so sebou?

Nechýbajú, sám so sebou sa stretávam dosť často a sú to veľmi intímne stretnutia. Ja mám zvláštnu vlastnosť: viem si vytvoriť absolútnu samotu aj uprostred množstva ľudí. Možno to súvisí s tým, že veľkú spoločnosť nemám rád, a to je moja dilema aj v divadle, kde je veľmi živo, a práve preto nikdy nemám úplný pocit satisfakcie; od toho sa odreagúvam pri klavíri. Niekedy si to ľudia všimnú a robia si srandu, že čo sa tak tvárim. To nie je "tvárenie", to som len na chvílu zaliezol do seba. Ja mám viac času na stretnutia so sebou ako iní ľudia: od tretej nadránom. To sú moje hodiny.

Tvoja vyše dvadsaťročná spolupráca s Dežom Ursinym bola skutočne grandiózna a priviedla na svet veľa krásnej hudby. Ako sa to celé vlastne začalo?

Bol som chlapec z dediny. Pätnásťročný, už odkojený rádiom Luxemburg som prišiel do "veľkého sveta" a stretol som "veľkých bigbitákov". Dežo mal šestnásť, vtedy mal skupinu Fontána. Neustále som obiehal okolo svojich idolov a snažil som sa dostať medzi nich, naivný, prostoduchý, nevyzbrojený do mestského života. Dežove aktivity som veľmi intenzívne sledoval, a to ma motivovalo dosiahnuť v sebe schopnosť a zručnosť, aby som mohol hrávať s takými kvalitnými ľuďmi. Začiatkom 70. rokov sme sa konečne dostali k spolupráci. Dežo vždy bol pre mňa motor, ktorý ma nakopával, nútil ísť ďalej. To, čo mi dal on, mi nedal nikto iný. Neskôr sa naša spolupráca vyvinula do harmonického súznenia: keď skladby komponoval, podvedome vedel, ako ich zahrám. Moja aranžérska robota nemohla neovplyvniť výsledok. To, čo mi dal on, mi nedal nikto iný.

Nahral si veľa platní. Na ktoré nahrávania nezabudneš do smrti?

Podobný šok, ako keď som prešiel z deviatej triedy do Bratislavy, bolo, ked som išiel s Dežom prvýkrát do Prahy nahrávať anglickú platňu Provisorium. V štúdiovej kapele boli obrovské monumenty českej rockovej scény - Kulhánek, Kubík, Mišík spieval vokály... ťažko by som už potom hladal taký intenzívny štúdiový zážitok.

A čo Bolo nás jedenásť z roku 1981? V mojich gymnaziálnych časoch to bola pre nás kultová platňa; hovoríš, že cez okno je tvoja prvá sólovka, ale ja za tvoj prvý sólový počin považujem (napriek účasti Lasicu a Satinského) práve toto.

Na to tiež nezabudnem... po prvýkrát som sa ocitol hodený do vody: sám si nahraj, zavolaj ľudí... Podarilo sa mi zohnať veľkých muzikantov: opäť Kulhánka a Kubíka, Stivína... Pokúsil som sa o nemožné: spojiť kabaretnú ľahkosť Lasicu a Satinského, ich často humoristické texty s (na tie časy) nadupaným bigbítom, miestami to zabiehalo až do jazzrocku. Niektorí hovorili, že je to ako dávať si banány s klobásou. Ja som pevne veril, že to pôjde. Tú platňu si ľudia privlastnili, to by som nikdy nepredpokladal. S obrovským prekvapením som to zistil cez revolúciu, ked som vyliezol pred štyridsaťtisícový dav na námestí a zaspieval som polovicu prvej vety piesne Do batôžka a nastal taký aplauz, na aký je zvyknutý možno len Frank Sinatra.

Takže sme pri nezabudnuteľných vystúpeniach...

Spomínam si na dve: obe boli zhodou okolností v Prahe a obe na pražských rockových festivaloch: v roku 69 s Petrom Lipom a skupinou Blues Five a v roku 1971 s Ursinyho Provisoriom. Ako začiatočníkovi mi išlo o krk a bola to obrovská zaťažkávacia skúška. Spomínam na tie hrania rád a tomu pocitu by sa možno nevyrovnalo, ani keby som išiel hrať s Rišom Müllerom do Madison Square Garden.

V súvislosti s tvojou sólovou platňou si spomínal aj možnosť, že by si na nej spolupracoval so skupinou Buty. Nakoniec si sa rozhodol pre neznámych a menej známych muzikantov a je to dobré: Nehľadiac na to, že pesničky na albume cez okno sú veľmi, veľmi vydarené, hudba je zemitá, hutná, vitálna, pekne pulzuje a nie je v nej nič navyše...

Keďže je to fakticky môj prvý sólový album, človek by čakal, že ho naplním skúsenými hviezdami inštrumentálneho neba. Ja som však chcel vykročiť na neznáme územie. Bicie nahrával môj syn Leo, garážový bubeník, veľmi tvrdý a presný. Na tento angažmán mám aj veľa ďalších súkromných dôvodov. Chcel som mu otvoriť dvere, o čo však sám nikdy nežiadal. Toto nahrávanie mu veľmi pomohlo. Basgitaru nahrával Martin Revický, jeho kolega z kapely Morbid Pig. V rytmike som nikomu nič nepredpisoval. Chlapci zareagovali, ako som vôbec nečakal: bál som sa, že pristúpia k nahrávaniu týchto "starín" s ľahkým opovrhnutím. Našťastie si platňu veľmi cenia a tešia sa z nej. Som rád, že som pomohol ľudom, ktorí nie sú známi a iba začínajú, pretože to je moja psia povinnosť: tak isto to kedysi niekto urobil aj pre mňa. Napokon, vybral som sa na dobrodružnú cestu v tmavom lese zarastenom húštím. Tak je celkom logické, že som si nezobral niekoho, kto by ma viedol s lampášom, ale vychutnal som si tú cestu sám a potme. Tá cesta bola pre mna dôležitá a takto môže mať nahrávka inú vnútornú hodnotu. Nemám rád nahrávky preplácané playbackmi a túžil som po zvuku tria: nie gitara-basa-bicie, ale basa-bicie-Fender piano. Elektrický klavír Fender je fantastický, autonómny nástroj, kladiem ho na roveň akustickému klavíru. Má hutný, bohatý zvuk a nič viac už k nemu netreba. Gitara Martina Zajka (v jednom prípade Mareka Rostoku) a tvoj saxofón sú už kozmetické doplnky. Martina Zajka som si vybral, pretože som počul skupinu Sannyland a tam sa mi páčilo, ako hrá: ani sólo, ani beglajt.

Zo Sannylandu pochádza aj speváčka Silvia Josifoská, ktorá prenádherne farbí svojimi vokálmi a v jednom prípade aj skvele sólovo spieva...

Ja som si ju zamiloval, ked som si ju pozval do svojej relácie Noční vtáci live v rádiu Twist. Prišla s Martinom Zajkom a ešte s jedným gitaristom a v trojici vyťali takú muziku, že som sa skoro prekopŕcol. Ona je niečo medzi Suzanne Vega a Eddie Brickell a k tomu ešte vie spievať aj jazzovo. Bol som fascinovaný z jej frázovania, feelingu, angličtiny. Teším sa, že je mladá a vela toho ešte dokáže.

Kedže si "computer freak", CD cez okno nie je obyčajné, ale obsahuje aj dátové stopy s internetovskými programami.

Tento formát sa nazýva CD+: normálne audio CD so sofwarovou stopou. Tieto programy pribalil sponzor - firma Microsoft, ktorá financovala celú výrobu CD a vďaka ktorému album mohol vyjsť.

"Chicago, Paríž, Dillí, Roma / Cez okno vidím a sedím doma", spievaš v titulnej piesni platne. Tvojím oknom do sveta je Internet. čo ťa fascinuje na tomto médiu? Sám možno úspešne vyvraciam rožšírený názor o tom, že sieť Internet spôsobuje odľudštenosť vzťahov a podobné nezmysly: slúži predsa na komunikáciu medzi luďmi a na poznávanie, je to najfantastickejšia studnica informácií...

Internet budem brániť do posledného dychu, to nie je médium ako video, televízia, pretože ide o prostriedok komunikácie a na druhej strane aj sebahľadania, tým, že hľadáš niečo, čo ťa zaujíma, objavuješ aj seba. Večne sa pindá na odcudzenie človeka technikou, to sa už nedá počúvať. Ale takto mohli pindať aj keď Guttenberg vynašiel kníhtlač, pretože ked čítaš knihy, tiež sa izoluješ pred svetom. Keby nebolo Internetu, nikdy by som nespoznal toľkých ľudí a takých odlišných odo mňa. Ja som nebol nikdy typ, ktorý vyhľadáva, čo ja viem, iba spolocnosť umelcov, vždy som túžil komunikovať s najrôznejšími ľuďmi, ale vždy mi ostych bránil nadväzovať kontakty s ľuďmi z iných sfér, svetov, oblastí: to nie je nafúkanosť, ale nedostatok odvahy. Iní ľudia majú podobný ostych prihlásiť sa ku mne. A práve Internet absolútne láme tieto obojstranné zábrany.

Vráťme sa k tvojmu CD: kvôli nemu ste s Romanom Kittlerom založili vydavateľstvo Salvador...

Zdôrazňujem, že keby nebolo Romana, cédečko nikdy nevyjde. On ma nanútil do tohto projektu a podržal, keď bolo treba. Bol tvrdý a bezohľadný. On dostal nápad založiť vydavateľstvo, ale nechci vedieť, čo to je: papierovanie, vybavovanie, povolenia. Od prvého klavírového akordu až po vláčenie škatúl z lisovne všetko prešlo našimi rukami. Tvrdím si povedať, že my dvaja a náš exkluzívny distributér, CD predajna Roxy Music Shop, predáme toľko, koľko gramofirma so šesťdesiatimi zamestnancami.

Vždy si bol vášnivý hráč počítačových hier...

Ja som v prírode vyrastal, takže som si jej užil dosť. Som mestský a virtuálny človek, ktorého fascinuje technika. Virtuálne si nahrádzam aj pohyb po zdravom vzduchu: ked dostanem chuť zašportovať si, mám na to svoj obľúbený golfový simulátor, pričom nepodvádzam: naozaj po izbe prejdem kilometre a úder naozaj znázorňujem tak, že vstanem a mávnem rukami. Musím však povedať, že golf som hral aj naozaj: na kráľovských kurtoch v Štokholme som si dal osemnásť jamôk. Pri prvom údere, drive, som im síce trochu očesal trávnik, ale výborne mi ide doťukávanie v greenoch. Je neuveriteľné, že som uplatnil skúsenosti z počítačového golfu, cítil som, že mám vďaka nemu všetko zažité. Neznášam simulátory lietadiel, pretože nenávidím lietanie, neznášam krvavé strielačky. Mám rád logické hry, adventúry, kde si postavou v príbehu, ktorý tvoríš, manažérske hry, kde môžem ovplyvňovať, čo ako dopadne. Hry všeobecne (nielen počítačové) považujem za velmi dôležité. Človeka, ktorý sa nevie hrať, považujem za mŕtveho, hoci môže mať aj dvadsatpäť rokov. Hra nie je na to, aby jej človek prepadol, ale aby ťa vnútorne prečistila. Je nevyhnutné zostať v niečom dieťatom. V našej dospelej civilizáčii na to zabúdame a deti podceňujeme. Ale ony sa nehrajú zo srandy, to je pre ne vážna práca. A čím dlhšie v človeku zostane dieťa, tým lepšie. Nielen pre neho.

Marian Jaslovský


(c) FM Design, AD2000
* * *