Filipsurf

 

Kniha navstev

Guestbook

Welcome to Filipsurf

 

Keď zavolá premiér

DominoForum, september 1999
Autor: Jaroslav Filip

Sedím si pekne doma a napchávam sa, keď v tom mi zazvoní mobil. Odsotím od seba segedínsky guláš, a s miernym podráždením v hlase sa pýtam:
"No prosím, kto je?"
Z druhej strany sa ozve:
"Ahoj Jaro, tu je Miki…"
Aby som neurazil, poviem:
"Ahoj… prepáč… ale ktorý Miki?"
"No Miki… Dzurinda."

V tej chvíli mi to dôjde - jasné, je to on. Dlho sme spolu nehovorili a v televízii má voľajaký iný hlas, nevie dať bodku za vetou, a stále len: "Pevne verím a dúfam, že naša koalícia…." Prosto, odvykol som si.

"Ahoj" - vravím mu a vstávam od stola, reku nepatrí sa hovoriť s premiérom sediac u segedínu.
"Ako sa máš…darí sa ti?" opáči premiér.
"Ďakujem, už je to lepšie, mal som búračku," replikujem.
"Viem, čítal som, dobre, že to takto dopadlo. A inak ako?"
Nevie, ako mi to má povedať. Pomôžem mu.
"Pozri, asi ti ide o ten rozhovor, čo som mal v Domine…"
"Aha, áno, čítal som, vieš, mal si tam jednu vetu - že si už síce s dôverou ku mne skončil, ale že sa rád necháš presvedčiť. Môžem ťa pozvať na jednu kávu?"
"Ale ja pri káve fajčím," hovorím vyhýbavo. Predstava komnaty ÚV, kde mi nechtiac odpadne popol na koberec z 18. storočia a premiér hovorí tým hlasom, ktorý nevie dávať bodky, mi spôsobuje mrazenie na chrbte.
"Poďme do nejakej krčmy," skúšam premiérsku trpezlivosť.
"Leberfinger. Môže byť?"

Na ďalší týždeň sa tam stretáme.
"Dáš si niečo jesť? Majú tu dobré klobásky," pýta sa.
"Nie, dám si len kávu. Ale ty sa pokojne najedz," vravím.
"Tak nebudem ani ja," povie a dá si tiež kávu.
"Dáme si pivko?" skúša.
"Nie, ja radšej džus. Ale ty si daj."
"Tak nebudem ani ja," povie očividne skrúšený a dá si tiež džús.
Chvíľu mlčky sedíme. V rozpakoch zafajčievam veľkú miestnosť.
"Ak dovolíš, aj keď si šéf krajiny, začnem ja," hovorím.

Sypem na jeho hlavu všetko, čo sa vo mne za čas ich vládnutia nahromadilo. Nešetrím expresívnymi výrazmi - tendre, nafty, ministri, podozrenia, váhavosť.

Dohovorím a vytočený si zapálim ďalšiu. A spustí premiér. V niečom sa ma snaží presvedčiť o opaku, v niečom súhlasí a pomerne normálnym jazykom mi "zdeľuje", prečo to nejde, a či si uvedomujem, čo všetko má na krku...

V pauzičke sa opäť pýta, či si nezajem a nedám pivo.
"Nie," vravím, "ale ty si pokojne daj."
"Tak teda ani ja nie," vraví a nalieva sa minerálkou a džúsom.
Pozerá sa, či mu aspoň trochu verím. Výraz mojej tváre tomu asi nie celkom nasvedčuje, takže debatujeme ďalej. Celé štyri hodiny.

"Nepresvedčil som ťa, čo?" pýta sa na záver vyčerpane.
"Nie celkom. Ale očakávam, že sa nevzdáš."
Mierne sa usmeje a ja pokračujem.
"Ale v jednom si ma presvedčil. Dám si klobásku a pivo."
Rozosmeje sa a viditeľne sa mu uľaví.
V tichu dojeme.
"Zveziem ťa domov?," pýta sa.

O chvíľu sa ocitám v dokonale izolovanom aute. Svet okolo neexistuje, akoby zmizol. Motor ide nečujne, rádio ticho hrá. Dokonalé vákuum. Z vládneho bavoráka nie je jasne vidieť nič, mám pocit, že keby som v ňom sedel dlhšie, neviem, kde som. Ani v akej krajine. Vystupujem.
"Ďakujem, že si do mňa takto drgol," lúči sa.

Prídem domov, sadnem si a zrazu mi to trkne. To najdôležitejšie som zabudol!

"Daj si vždy to, čo ti chutí, nekonzumuj vždy to, čo chcú tí okolo teba. Ale hlavne - preboha - otvor si krucinál niekedy okná na tom bavoráku!!!

Jaroslav Filip


(c) FM Design, AD2000
* * *