Filipsurf

 

Kniha navstev

Guestbook

Welcome to Filipsurf
Interview * Internet a WWW

 

Značka FILIP

TV Komplet, c. 26/2000, 24. - 30. 6. 2000
Autor: Marcela Košťálová

Nedá sa nič robiť.
Hoci tomu nemusíme veriť, pohľad do kalendára hovorí jasne. Aj JAROSLAV FILIP patrí už presne rok medzi tých, ktorí sa "zaradili" do čoraz početnejšej generácie päťdesiatnikov...

Aký je to pocit? Hovoríš si ono známe "čože je to pätdesiatka" alebo skôr "život uteká stále rýchlejšie"?
Vôbec na to nemyslím. Všetky tie jubileá, reči, že práve vtedy by mal mať chlap akúsi životnú krízu... Ja som ju mal aj ako šestnásťročný a tiež som na ňu kašľal. To všetko sú iba čísla a v ich mágiu neverím. Život ide jednoducho ďalej - a hotovo.

Ale... Čím si vlastne v tom svojom živote? Skladateľom, spevákom, hercom, scenáristom, moderátorom, režisérom?
Jednoducho, Filipom. Ja nepotrebujem nijaké označenia.

Tvoja širka profesií je však u nás stále nezvyčajná.
Možno. Lenže pre mňa ide o nevyhnutnosť. Ja totiž potrebujem ustavične zmenu. Nebaví ma písať? Robím pesničky. Potom režírujem atď., atď. Ale pozor. Vždy je to o tom istom. Možno ide o rôzne šuflíky - strechu majú však spoločnú.

A ňou je?
Hudba. Jednoznačne. Nech robím čokoľvek, skoro vždy sa jej to nejako dotýka. Takže, keby som mal hypoteticky robiť iba jedno - čo sa dúfam nikdy nestane - zvolil by som si hudbu. Jednoducho, je mi najvlastnejšia.

Napriek tomu ťa mnohí vnímajú nie ako hudobníka, ale ako televízneho a rozhlasového moderátora.
Ich problém. Pozri sa. Ked aj nechám v hudbe všeličo iné bokom, tak som predsa za posledných 5 rokov urobil 4 CD s Müllerom, vyšli aj moje dve sólové CD, na poslednom Horáčkovom a Müllerovom CD som autorom tretiny vecí... Je to málo? A že ma ľudia vidia skôr inak? To jednoznačne vyplýva z faktu, že médiá ťa urobia najrýchlejšie populárnym.

Z toho množstva projektov, pod ktore si sa podpísal - ceníš si niektoré aj vačšmi?
Čo by som si necenil, nejdem ani robiť. Okrem pár vecí, ktoré slúžili na obživu, reklamu - ale tie nedávajme do sféry umema. Aby sme sa však rozumeli. Našťastie, nikdy som nepatril k tým, ktorí robia veci, aby ich niekto obdivoval, hovoril, aké sú cenné. Vznikli jednoducho preto, lebo som vždy cítil potrebu, aby boli na svete. A keď potom niekto povie, že áno, sú fajn - O.K. Mne však už nezaleží na tom, či sa napríklad predá 1000 alebo 15 000 cedéčiek. Iba som v určitom okamihu vedel, že ich musím urobiť, nahrať. Určite ma teda ani neuvidíš na tých rôznych cenach Gramy a ani ma netrápi, ktorá pesnička je najvyššie v nejakej hitparáde. Hoci za posledné roky sa to podarilo aj mne. Pri Cigaretke na dva ťahy aj pri Milovaní v daždi. O to však nejde. Mňa to síce poteší, ale preto nevznikli.

A čo ťa ešte poteší?
Poviem ti. Presne. Keď prídem na besedu a 16-ročné deti si pamätajú pesničky z Bolo nás jedenásť. A čoby si len pamätali. Ja už neviem všetky texty, melódie a ony mi ich bez problémov "hádžu" z hľadiska. Tak to si hovorím, úha - lebo to je pre mňa najkrajší honorár, aký môžem dostať. Vysvetľujem si to síce prozaicky, že ich rodičia majú tú platňu doma a stále si ju asi púštajú, ale že aj ich deti...

Poďme teraz od hudby k moderovaniu. Veď iba rozhlasovú Záložňu robíš so Stanom Radičom už ôsmy rok a skoro rovnako dlho robíte spolu aj satirickú reláciu Apropo TV. Pokým v Záložni sa čistej politike vyhýbate, tu je jej stálou súčasťou. Nemáte už pocit únavy? Stále viacmenej tí istí politici, konflikty, ktorým občan už ani nerozumie...
Ale áno. Preto aj so Stanom chvíľu robíme viac čistú srandu. Lenže potom nás zasa niekto, niečo tak vytočí! Lebo politika - a na Slovensku špeciálne - je vždy o tom, že ťa ktosi a čosi vytočí. A ja skutočne viem, že nebudem pokojne spávať až dovtedy, pokým tu nebude jedna nudná úradnícka vláda - nudná ale bohatá. Zatiaľ ide totiž vždy iba o zhluk Slovákov ktorí išli do politiky preto, že osobne po niečom túžia. Nuž ale, keď je vo vláde niekto chudobný, keď býva v paneláku a má jednu staru embéčku, vždy si budem myslieť, že v nej chce zbohatnúť, a teda mňa ako občana okradnúť. A ako vieš, už sa to za tých pár rokov aj x-krát potvrdilo. Pretože v politike musia byť ľudia bohatí, ktorí sú potom aj nezávislí od tých rôznych tzv. lobby. Ľudia, ktorí sa potom pozrú na ponúkaný dvoj- či trojmiliónový úplatok asi ako Rockefeller na tretiu cenu v Športke. Aby som však bol "spravodlivý". Práve tak ma v politike vie vytočiť aj náš pospolitý ľud. Keď sa, ako nedávno, dozviem, že 47 percent obyvateľov Slovenska si myslí, že sa tu žilo za komunizmu lepšie. Pod ruskou čižmou, keď museli držať hubu a krok a mali 2200 korún mesačne.

Lenže ich mali všetci skoro rovnako.
Veď o to im aj ide! Ja si však myslím, že práve naopak. Niektorí majú mať viac - a aj dosť viac a niektorí zasa menej. A ktorým sa nechce robiť dokonca mínus. Nuž a ktorí vzdychajú po komunizme, pre nich by som postavil skanzen, kde by kupovali rožky za 2O halierov, každé tri týždne išli na zjazd KSČ, stopercentne zdvihli ruky a potom sa tlačili v Tuzexe. Áno, prežili sme to všetci a nemali sme možnosť nejako sa brániť. Teraz je však koniec a ja už nemôžem počúvať ľudí, ktorým ani po desiatich rokoch nedošlo, v akom marazme sme žili. Nemôžem a radšej sa im oblúkom vyhnem. Nech si myslia, čo chcú.

Iba nedávno sa v STV znovu vysielal film Františka Vláčila Albert, v ktorom si hral hlavnú úlohu a mnohí z nás si ťa pamätáme aj z trnavského divadla. Teraz ťa už herectvo neláka?
Nejde o to. Trnava bola napríklad viac o kamarátoch než o herectve. Hoci za to, čo som tu urobil, sa určite nehanbím. Aspon vačšinou. No a nakrucanie Alberta? Robiť s takým monumentom českého filmu ako Vláčil, bola ľudská, umelecká škola, doslova, na nezaplatenie. Lenže ja nie som školený herec, ktorý môže už deň na to hrať Kráľa Leara. Ja si môžem zahrať, do čoho môžem trošku odbočiť - ale nie celkom vybočiť. Dobré herectvo je však práve postavené na totálnom vybočení. Takže to si bolo raz treba zrátať a vyvodiť dôsledky. Čo som aj urobil. Hoci, keby zasa prišiel niekto ako Vláčil... Ale vidíš - práve preto mám aj najradšej hercov, ktorí tiež takto nevybočovali a sú v každom filme až ubíjajúco rovnakí. Len mali iny kostým a meno. Taký Jean Gabin, Lino Ventura, Gene Hackman, George Segal... Celkom jasne na nich vidíš, že to majú hlboko "v paži" - a pritom sú vo svojom žánri úžasní! A to su tiež ľudia, ktorí sú mojím vzorom. Lebo nie sú snaživí. Snaživý herec - smrť umenia.

Každý z nás má určité ideály, predstavy o živote. Potom však príde realita - a kompromisy. Kde sú u teba ich hranice?
Najvyššie v politike. Tam ma nikto nemôže k ničomu donútiť. No a najnižšie pri kontakte s ľudmi. Pri robote, kde som pre dobrý výsledok, harmóniu pri práci ochotný ustupovať aj dosť zásadne. Medzi nami, ja často kašlem i na výsledok. Keď viem, že sa mi dobre robí - to je paráda! Preto aj v divadle bolo pre mňa vždy najzaujímavejšie skúšobné obdobie.

Máš pocit, že toho, čo si urobil, bolo už dosť?
V číslach možno áno. A či si v tom tiež niekto niečo pre seba nájde, to už sám nijako neovplyvním. Našťastie, pre mňa bolo a je vždy dôležitejšie kráčať, než sa usilovať iba rýchlo, rýchlo dôjsť do cieľa.

Cesta ako cieľ?
Áno. On the road. Ja totiž nepotrebujem nejaké svetlo na konci tunela, ku ktorému sa akože treba dostať. To je obmedzovanie. Ja si najradšej len tak idem, a ako a kam sa už ukáže.

Nijaká kalkulácia, dlhodobé plány?
Nie. Ja som tak komponovaný už aj ako človek. Čo som urobil, bolo vlastne náhodou. Jednoducho, dostal som sa k istým ponukám a usiloval som sa ich urobiť čo najlepšie.

A čo odmietať? Vieš?
Samozrejme, bolo v dvadsatpäťke obdobie, ktoré prežije každý, keď si myslí, že je nenahraditeľný. Naštastie, rýchlo som pochopil, že "tudy cesta nevede" a naučil som sa slušne povedať aj nie. Lebo pre mňa naozaj nie je hlavné byť stále kdesi tzv. viditeľný. Hlavné je stále zostať v mysliach ľudí. Ticho a nenápadne.

Väčšinu vecí si urobil vždy v tíme, s niekým. Si teda skôr tímový hráč než individualista?
V práci asi áno. V hudbe napríklad aj tak, že som až teraz, na staré kolená, vydal dve svoje sólové veci. Pre mňa je jednoducho tímová robota fascinujúcejšia. A mám aj väčšmi pocit, že som potrebný, užitočný. Napokon, hnacím motorom ľudského života je predsa vedomie, že som pre niekoho užitočný. Preto si napríklad v hudbe aj väčšmi cením kapely ako sólových spevákov.

Znovu sa vráťme k úvodu. Odmietaš bilancovať, ale... Aký je tvoj hlavný životný pocit?
Stále rovnako premenlivý. To je jednoducho súčasť cesty, ktorú som spomínal. Raz sa totiž na nej stretnem s niekým, kto mi ho zlepší a inokedy zasa zhorší. Lenže ja ani nechcem vedieť, aký je, bude. To by bol už koniec, bilancia - a na to mi chýba aj chuť a aj čas. Jediné, čo platí, je, že si robím, čo chcem a aj budem. Keby totiž nie, tak som skončil. Lebo robiť čosi nasilu, tak to radšej treba položiť.


(c) FM Design, AD2000
* * *