Filipsurf

 

Kniha navstev

Guestbook

Welcome to Filipsurf
Interview * Internet a WWW

 

"Nece vaveť"
Jaro Filip prišiel na svet v kuchyni

Moment, c. 28/2000
Autor: Zita Sujova

Hudobníkovi, skladateľovi, spevákovi, režisérovi, scenáristovi a humoristovi s ostrým satirickým ostňom Jarovi Filipovi sa na prvý raz nepodarilo vymaniť spod rodičovských krídel. Na bratislavskom Konzervatóriu pobudol iba niekoľko mesiacov. Keď sa otec dozvedel, že najstaršie z jeho štyroch detí podľahlo nástrahám veľkomesta a namiesto do školy chodí poza školu, zakročil. Ľahtikárskeho konzervatoristu stiahol domov. Druhý pokus sa už mladému bigbíťakovi podaril. Hoci ho neprijali na hereckú fakultu a musel sa pretĺkať cez rôzne povolania, on sám svoje začiatky nepovažuje za nič iné ako za užitočnú skúsenosť.

Mužovi, ktorý sa najlepšie cíti v džínsach, tričku a s neodmysliteľnou cigaretkou, sa z duše protivia konvencie a spoločenské večierky. Ak sa na niektorom náhodou objaví, zdrží sa veľmi krátko.

"Som dosť nespoločenský typ. Dostať ma na nejakú party je priam nemožné. Vyhýbam sa im, ako sa len dá. Ak ma okolnosti prinútia niekde sa ukázať, po desiatich minútach odchádzam po anglicky popri stene. Hromadné akcie? Božechráň!"

Jaro Filip miluje kuchynskú atmosféru. K tejto miestnosti prechováva silné city. Zrejme preto, lebo práve v nej uzrel svetlo sveta. V štyridsiatom deviatom dvadsiateho druhého júna zavolali dedinskú babicu do Filipov. Hontianskomoravecká pani učiteľka rodila prvé dieťa. "Ostatní súrodenci nemali také šťastie ako ja. Už sú nemocniční. Iba ja môžem povedať, že som sa narodil doma. V podstate som domácky typ. Rád sa túlam, ale iba doma som spokojný. Rád sedávam v kuchyni a pozorujem ženy pri varení. Ja totiž dobré jedlo kladiem na jednu úroveň s výtvarným dielom. Varenie je druh umenia."

Hoci Jaro Filip vyrastal na dedine, idylické detstvo s preliezaním cudzích plotov a ďalšie roztopaše si veľmi neužil. Jeho mama, podľa vtedajšieho bontónu, presadila, že sa musí učiť hrať na klavír. Šesťročného ho zapísala do hudobnej školy v Šahách. "Nenávidel som klavír ako všetko, čo sa musí, čo je nutné. Doma išli po mne dosť tvrdo. Musel som cvičiť a cvičiť. Najšťastnejší som bol, keď sa skladba chýlila ku koncu. Predstava, že už budem môcť od klavíra odísť, ma napĺňala blaženosťou. Cvičenie sa rovnalo galejam."

NERVÓZNY PO OTCOVI

Od rodičov si neoddýchol ani v škole. Otec ho učil matematiku a ručné práce. Mama slovenčinu.

"Ani z jedného z otcových predmetov veľa neviem. Nie preto, že by neučil dobre. Ostatní si zapamätali viac ako ja. Na matematiku som nemal hlavu. Nevynikal som ani manuálnou zručnosťou. Neviem ani klinec zatĺcť. Obidvaja rodičia, aby dedine ukázali, že nie som protekčné dieťa, boli na mňa prísnejší ako na ostatných. Nebolo to veru med lízať." Pán rechtor Filip býval vraj správne nervózny. Vždy chcel, aby všetko išlo tak, ako si predstavoval. Členom jeho rodiny bolo často jasné, že to, do čoho sa pustil, jednoducho nie je možné dokončiť, iba jemu to jasné nebolo. On sa tváril, akoby práve začínal.

"Nervozitu mám po ňom zapísanú v génoch." Klavír si Filip zamiloval až o niekoľko rokov neskôr, keď sa naučil na ňom slušne hrať. V trinástich-štrnástich rokoch si pravidelne o jedenástej večer zapínal rádio a až do štvrtej počúval rockovú hudbu z Rádia Luxemburg. Okolo druhej hodiny nočnej puberťák vyhladol. Nevzal si jedlo sám. Na to bol pohodlný. Zavolal na starú mamu a tá sa kvôli milovanému vnúčikovi schabrala z postele a pobrala do komory po klobásu, alebo inú maškrtu. Pravdepodobne v tomto čase sa Jarovi zmenil biorytmus a stal sa z neho nočný vták. Ožíva, keď iní spia spánkom spravodlivých.

"Moja stará mama bola úžasná. Svojou nekonečnou dobrotou vyvažovala prísnosť rodičov, ktorí mali zvyčajne veľa práce a na svoje deti im neostávalo veľa času. Urobila, čo mi na očiach videla. Vďaka nej som sa stal príšerne rozmaznaný. Zvykol som si, že ženy sú na to, aby sa starali o moje pohodlie, aby ma obskakovali a obsluhovali." Vyše osemdesiatročná starká neustále sleduje kroky najstaršieho vnuka a patrí k skalným poslucháčom jeho nočných vysielaní v éteri. Nelení sa jej zavolať mu a prezentovať aj nesúhlasný názor.

"Stále sme v kontakte. Aj ma veru skritizuje a dáva mi hudobné tipy. Keby som sa dal, robila by hudobnú dramaturgiu v mojich reláciách."

Od detstva býval vraj Jaro málovravný. Raz ho stará mama ťahala na sánkach po dedine. Ľudia sa skláňali k zababušenému dieťatku a robili ťuťuli-muťuli. Ale ono nič. Až po chvíli blahosklonne vyrieklo: Necem vavet.

"Tým som dal všetkým najavo, že nemám záujem. Zrejme odvtedy sa musím do reči nútiť. So mnou je to ako s balvanom. Keď sa už pohne z miesta, ide dolu veľmi rýchlo."

TROJKA Z CHOVANIA

V čase nástupu Beatles sa presunul Jaro z Hontianskych Moraviec do Bratislavy na konzervatórium a neodolal nástrahám, vábeniam a mámeniam veľkomesta. Flákanie sa a ničnerobenie sa čoskoro prejavil i na školských výsledkoch. Za tristo neospravedlnených hodín mu nasúkali trojku z chovania. Pôžitkársky život rodičia mladíkovi rýchlo zatrhli, a aby ho mali pod dozorom, vybavili prestup na školu do Žiliny. Presťahovali sa do Rajca a Jaro odtiaľ na vyučovanie dochádzal. Po maturite si povedal dosť a definitívne od rodičov odišiel.

"Ťahalo ma do Bratislavy v naivnej predstave, že sa stanem hercom. Dodnes ďakujem Bohu, že ma v šesťdesiatom ôsmom nezobrali. To, čo som chcel, občas si zahrať, som dosiahol aj bez toho, aby som absolvoval to, čo herci musia. Vtedy som bol sklamaný, ale našiel som si prácu a išlo sa ďalej."

Dvadsiateho augusta nastúpil ako asistent kamery do Slovenskej televízie. Na druhý deň ho z prvého pracoviska vyviedli Rusi so samopalmi. Potom sa stal poštovým doručovateľom v Slovkoncerte. Celý deň takmer nič nerobil, iba čakal na koniec pracovného času, aby vzal tašku s korešpondenciou a odniesol ju na poštu. Občas sa s poštou zastavil v neďalekom bare. Stalo sa, že do Slovkoncertu odtiaľ priniesli tašku plnú listov... Poštovú službu čoskoro zavesil na klinec a našiel si znovu miesto asistenta kamery. Neskôr sa rozhodol študovať filmovú dramaturgiu. "Múzickú som si vybral preto, lebo som hľadal školu, ktorá by mi povedala niečo o filme a kde by mi nehrozila matematika. Nemám nič proti tejto vede, ale ďakujem, neprosím." Na rozdiel od svojho otca sa Jaro Filip považuje za benevolentného rodiča.

"Presvedčil som sa, že ani benevolencia vo vzťahu k deťom nie je to pravé. Žeby stredná cesta? Ale ani to zrejme nie je recept na úspech. Osládzali mi život moje deti dosť. V prírode sa všetko vyrovnáva." Dvaja synovia idú v otcových šľapajach a niekedy si s ním zahrajú.

Päťdesiatjedenročný hudobník neustále udržiava kontakt s mládežou a bezprostrednosť, s akou s ňou komunikuje, považuje za veľkú odmenu. Omladzuje ho to, ale aj núti byť bdelým. Jaro Filip nemá rád viacero činností. Jednou z nich je plánovanie.

"Komunisti všetko naplánovali a ešte nad plán všetko pokazili. Snažím sa nič neplánovať a podľa možnosti to nič doviesť do konca."


(c) FM Design, AD2000
* * *